Výber z tvorby Rudolfa Rabatina v koncepcii Prof.Jaroslava Uhela, ArtD. v priestoroch Galérie Átrium na Floriánovej ul. č. 4 v Prešove.
Človek, ktorý maľuje a už ničím nie je spútaný.
Farebné plochy v jeho obrazoch sa správajú ako ľudia - sú živým spojením charakteru indivídua a člena spoločenstva zároveň! Ponúka čistý svet s východiskami, moment, kedy môžeme vnímať vzťahy akoby z nadhľadu, z odstupu pozorovať prieniky alebo rozdelenia plôch, ich pretínanie, zápas, alebo symetrický súzvuk. V jeho kompozíciách dominuje istota aj východisko zároveň, ktoré je výzvou nielen pre diváka, ale je svedectvom o jeho osobitnom hľadaní vlastnej identity. Rozmaľovaná plocha sa na obrazoch chvie, je aj statická, no hýbe sa, posúva sa, ale je aj anonymne nemenná.
Jeho maľba je o vzájomnom spájaní sa, aj o prísnom prelínaní, o vzťahoch a súvzťažnostiach, o tom, čo je zviditeľnené, ale i o tom, čo s vizuálnym princípom i hrou na intimitu maliar tají, zatajuje, zahaľuje a dôsledne ukrýva... o väzbách oka a ruky, matérie i ducha, tela aj duše. Je to maľba o čase, ktorý je vtlačený do hmoty a priestoru ľudského bytia ale i ľudského vedomia. Jeho maľba je o stopách nástrojov, dotykoch a odtlačkoch. Je to maľba pevnej farebnej svojbytnosti, farebnej škály a skladobným priraďovacím procesom. Rabatin docielil kompozičnú vyváženosť, plastickosť formových aj farebných vzťahov a pôsobivú monumentalitu celku. V ostatnom čase jeho dielo zdanlivo smeruje k tvarovej abstrakcii s rovnocenným partnerstvom farby. Často vo svojich kompozíciách je ním akcentovaná farba na ploche silná práve svojím situovaním do monochrómneho prostredia.
Svet farby, svet maliarskej kompozície a vzťahu plochy ku farebným znakom nevyužíva iba preto, aby formálne vymedzoval priestor, akoby sa to mohlo pri povrchnom vnímaní zdať, ale je to „jeho“ priestor, ktorým sa obklopuje, a ktorý sa stáva pevnou a neoddeliteľnou súčasťou. Touto kompozičnou hrou, genézou vnímania vzťahov medzi jednotlivými zatvorenými, či otvorenými časťami obrazu a jeho priestorom vzniká situácia, v ktorej sú oddeľované od seba veci patriace k sebe, a naopak spájané sú tie, ktoré k sebe nepatria. Chápe to ako filozofický problém, aj ako významovo aktívny prvok obrazu. Sila kompozícií Rudolfa Rabatina je týmto postupom evidentne geminovaná! S gemináciou ako princípom maliar pracuje veľmi dôsledne... vie byť zanovitým. Akoby to bolo všetko kompozične na ťarchu. Ale opak je pravdou. Týmto protikladným postupom sa mu darí zvýrazňovať adekvátnym spôsobom systém hodnôt, ktoré uznáva! Hodnoty umelecké, hodnoty ľudské, aj intímne… Umenie sa nedá robiť z rozhodnutia.
Vystavené diela sú vyústením do sebareflexie, spočívajúcej v prehodnocovaní svojej doterajšej maliarskej tvorby, v ktorej maliar hľadá nové, ešte neobjavené formy narácie svojich výpovedí v obrazoch a ich ďalšie vnútorné dimenzie. S čistým svedomím môžem povedať, že túto vlastnosť svojho maliarskeho écriture si zachoval až do dnešných dní. Vždy som si cenil to, že sa snažil ísť svojou vlastnou cestou, že mu nestačí iba tematická špecifikácia prístupu k zobrazovanej realite. Rudolf Rabatin trvá vo svojej tvorbe na harmónii a kontraste farieb, rozvíja racionálne umenie farebnosti, v ktorom využíva jej odvodeniny. Duchovná rovina jeho maliarskeho diela je čoraz intenzívnejšia, jemne pulzuje, primkýna sa oblúkom ku skutočnosti tak, že autor si voľne otvára nové roviny intímneho vnímania sveta. Jeho prístup k tvorbe celkom pokojne vnímam ako prístup tvorcu, ktorý má neutíchajúcu potrebu tvoriť aj niečo pretvárať, vymýšľať, zmocňovať sa reality svojským a invenčným spôsobom, zároveň dávať zo seba kus energie, prepotrebnej lásky, kus svojho naturelu, svojho života, svojich emócií, zážitkov, prežitkov, túžob, snov a obrovskej časti, toho, čo neovládame - teda nášho podvedomia (Freudov ľadovec pod morskou hladinou). Oddanosť princípom „maliarskosti“ je to, s čím sa identifikuje bez výhrad!
Náš svet je fantastická kombinácia systému a náhod, poriadku a neskutočného chaosu. Ale ak človek rešpektuje všeobecné zásady, môže sa už na začiatku vyhnúť nedorozumeniam týkajúcich sa zmyslu cesty. Cesta umelca by sa mala končiť dokonalosťou, ale nateraz nie som si celkom istý, či dokonalosť umenia sa odráža v jeho tvorivej dospelosti.
Prof. Jaroslav UHEL, ArtD.
Farebné plochy v jeho obrazoch sa správajú ako ľudia - sú živým spojením charakteru indivídua a člena spoločenstva zároveň! Ponúka čistý svet s východiskami, moment, kedy môžeme vnímať vzťahy akoby z nadhľadu, z odstupu pozorovať prieniky alebo rozdelenia plôch, ich pretínanie, zápas, alebo symetrický súzvuk. V jeho kompozíciách dominuje istota aj východisko zároveň, ktoré je výzvou nielen pre diváka, ale je svedectvom o jeho osobitnom hľadaní vlastnej identity. Rozmaľovaná plocha sa na obrazoch chvie, je aj statická, no hýbe sa, posúva sa, ale je aj anonymne nemenná.
Jeho maľba je o vzájomnom spájaní sa, aj o prísnom prelínaní, o vzťahoch a súvzťažnostiach, o tom, čo je zviditeľnené, ale i o tom, čo s vizuálnym princípom i hrou na intimitu maliar tají, zatajuje, zahaľuje a dôsledne ukrýva... o väzbách oka a ruky, matérie i ducha, tela aj duše. Je to maľba o čase, ktorý je vtlačený do hmoty a priestoru ľudského bytia ale i ľudského vedomia. Jeho maľba je o stopách nástrojov, dotykoch a odtlačkoch. Je to maľba pevnej farebnej svojbytnosti, farebnej škály a skladobným priraďovacím procesom. Rabatin docielil kompozičnú vyváženosť, plastickosť formových aj farebných vzťahov a pôsobivú monumentalitu celku. V ostatnom čase jeho dielo zdanlivo smeruje k tvarovej abstrakcii s rovnocenným partnerstvom farby. Často vo svojich kompozíciách je ním akcentovaná farba na ploche silná práve svojím situovaním do monochrómneho prostredia.
Svet farby, svet maliarskej kompozície a vzťahu plochy ku farebným znakom nevyužíva iba preto, aby formálne vymedzoval priestor, akoby sa to mohlo pri povrchnom vnímaní zdať, ale je to „jeho“ priestor, ktorým sa obklopuje, a ktorý sa stáva pevnou a neoddeliteľnou súčasťou. Touto kompozičnou hrou, genézou vnímania vzťahov medzi jednotlivými zatvorenými, či otvorenými časťami obrazu a jeho priestorom vzniká situácia, v ktorej sú oddeľované od seba veci patriace k sebe, a naopak spájané sú tie, ktoré k sebe nepatria. Chápe to ako filozofický problém, aj ako významovo aktívny prvok obrazu. Sila kompozícií Rudolfa Rabatina je týmto postupom evidentne geminovaná! S gemináciou ako princípom maliar pracuje veľmi dôsledne... vie byť zanovitým. Akoby to bolo všetko kompozične na ťarchu. Ale opak je pravdou. Týmto protikladným postupom sa mu darí zvýrazňovať adekvátnym spôsobom systém hodnôt, ktoré uznáva! Hodnoty umelecké, hodnoty ľudské, aj intímne… Umenie sa nedá robiť z rozhodnutia.
Vystavené diela sú vyústením do sebareflexie, spočívajúcej v prehodnocovaní svojej doterajšej maliarskej tvorby, v ktorej maliar hľadá nové, ešte neobjavené formy narácie svojich výpovedí v obrazoch a ich ďalšie vnútorné dimenzie. S čistým svedomím môžem povedať, že túto vlastnosť svojho maliarskeho écriture si zachoval až do dnešných dní. Vždy som si cenil to, že sa snažil ísť svojou vlastnou cestou, že mu nestačí iba tematická špecifikácia prístupu k zobrazovanej realite. Rudolf Rabatin trvá vo svojej tvorbe na harmónii a kontraste farieb, rozvíja racionálne umenie farebnosti, v ktorom využíva jej odvodeniny. Duchovná rovina jeho maliarskeho diela je čoraz intenzívnejšia, jemne pulzuje, primkýna sa oblúkom ku skutočnosti tak, že autor si voľne otvára nové roviny intímneho vnímania sveta. Jeho prístup k tvorbe celkom pokojne vnímam ako prístup tvorcu, ktorý má neutíchajúcu potrebu tvoriť aj niečo pretvárať, vymýšľať, zmocňovať sa reality svojským a invenčným spôsobom, zároveň dávať zo seba kus energie, prepotrebnej lásky, kus svojho naturelu, svojho života, svojich emócií, zážitkov, prežitkov, túžob, snov a obrovskej časti, toho, čo neovládame - teda nášho podvedomia (Freudov ľadovec pod morskou hladinou). Oddanosť princípom „maliarskosti“ je to, s čím sa identifikuje bez výhrad!
Náš svet je fantastická kombinácia systému a náhod, poriadku a neskutočného chaosu. Ale ak človek rešpektuje všeobecné zásady, môže sa už na začiatku vyhnúť nedorozumeniam týkajúcich sa zmyslu cesty. Cesta umelca by sa mala končiť dokonalosťou, ale nateraz nie som si celkom istý, či dokonalosť umenia sa odráža v jeho tvorivej dospelosti.
Prof. Jaroslav UHEL, ArtD.