Prierezová autorská výstava pri príležitosti životného jubilea výtvarníka a pegagóga Rudolfa Rabatina, spojená s prezentáciami objektov Jozefa Piláta a Vladislava Leštacha.
ČASOREZ je novotvarom, pochádzajúcim z významu slovného spojenia „orez času“ - metafora na človekom vysnívanú manipuláciu s časom, vyjadrujúca utopickú teóriu o cestovaní časom, resp. vrátenie času do minulosti, či jeho posun do budúcnosti.
Témou výstavy je genéza a časové dimenzie vo výtvarnej tvorbe Rudolfa Rabatina. Sprievodnými autormi projektu sú podtatranskí umelci, ktorých životné súvislosti spojili do trojgeneračného vzťahu učiteľ - kolega - žiak: Rabatinov mladší bývalý kolega výtvarný pedagóg Vladislav Leštach z Popradu a Leštachov bývalý žiak - dnes renomovaný umelec Jozef Pilát zo Šuňavy.
Poslaním výstavného projektu je predstaviť rozdielnosť autorských prístupov reprezentantov troch generácii regionálnych umelcov v spoločnej expozícii tvorby vo výstavnom prostredí Tatranskej galérie v Poprade. Snahou Rudolfa Rabatina je okrem prezentácie vlastnej maliarskej tvorby, pripomenúť aj osobnú profesijnú galerijnú minulosť v Tatranskej galérii, súvisiacu s priekopníckou činnosťou pri sprístupnení starej popradskej elektrárne (1993 - 1996) a poukázať na jej vyše tridsaťročnú históriu.
Jitka Haaková, október 2024
Životné jubileum je pre Rudolfa Rabatina už tradične príležitosťou na prezentáciu vlastnej tvorby. Tentoraz sa so svojimi obrazmi vracia na miesto, ktoré pred vyše troma desiatkami rokov začal budovať. Tatranská galéria, ktorá už od chvíle svojho vzniku trpela absenciou primeraných výstavných i pracovných priestorov, získala najmä jeho zásluhou na počiatku deväťdesiatych rokov nádej stať sa rešpektovanou inštitúciou s možnosťou organizovať i priestorovo náročné výstavy a iné podujatia.
Schopnosť nadchnúť sa pre novú, hoci riskantnú vec je jednou z osobnostných čŕt Ruda Rabatina. Získal si tým veľa priateľov a obdivovateľov, ale aj skeptikov a neprajníkov. No hoci to vtedy vyzeralo ako utópia a nerealizovateľná vízia, Tatranská galéria v priestoroch niekdajšej elektrárne je dnes skutočnosťou.
Nezabudnuteľná je atmosféra prvých podujatí konaných v prvej polovici deväťdesiatych rokov v studených a zanedbaných halách, upravených len dobrovoľnou prácou zamestnancov galérie a jej priaznivcov. Boli to „Hry s umením“ - desiatky nadšených detí a ich učiteľov s nápadmi, aké by v sterilnom galerijnom prostredí realizovať nemohli, ktoré pritiahli ďalšie stovky až tisíce návštevníkov. A potom prišli profesionáli, okrem domácich umelci zväčša zo západnej Európy, dokonca až zo zámoria, ktorí podobné industriálne lokality vyhľadávali, vedeli s daným priestorom pracovať a tvoriť “site specific“ inštalácie. Bolo však jasné, že v tomto móde galéria natrvalo pracovať nemôže. Znova to bol vtedajší riaditeľ Rudo Rabatin, kto inicioval výzvu k súťaži o najlepší projekt rekonštrukcie a adaptácie starej elektrárne na modernú umeleckú ustanovizeň. Víťazný projekt, hoci s viacerými úpravami, bol napokon realizovaný, no na definitívnej realizácii už mala leví podiel nová riaditeľka.
Dobrý manažér so zmyslom pre inovatívne riešenia, to je iba jedna stránka jubilantovej osobnosti. Sú tu aj ďalšie a za všetky podľa vlastných slov vďačí svojim rodičom, ktorí jeho polymúzickému talentu dali nielen genetický základ, ale ho aj všemožne podporovali. V rodine sa spievalo, hralo na klavír i iné nástroje, fotografovalo a maľovalo sa. Keď však prišlo na voľbu povolania, presadila sa pragmatická alternatíva a Rudo sa stal učiteľom. Výtvarná výchova v kombinácii s matematikou, ktorú vyštudoval na prešovskej univerzite, vyžaduje od adeptov učiteľského povolania nadanie v dvoch diametrálne odlišných smeroch. Umenie vyžaduje tvorcu manuálne zručného, ale aj emotívneho, kreatívneho, s veľkou silou imaginácie, zatiaľ čo matematika je založená najmä na logickom a racionálnom myslení. Rudovi Rabatinovi však táto dualita neprekážala a neprekáža, skôr mu pomáha nájsť rovnováhu racionálneho a emocionálneho nielen vo vlastnej maliarskej tvorbe, ale aj v celkovom prístupe k tvorbe i k životu. Popri učiteľskej a neskôr i manažérskej profesii sa intenzívne a vytrvalo venoval vlastnej tvorbe čisto z vnútornej potreby, bez nutnosti zarábať si ňou na živobytie.
Pred časom sa Rabatinova profesionálna kariéra uzatvorila. No umelec nezvykne odchádzať do dôchodku, pre výtvarníka vtedy nastáva obdobie umeleckej zrelosti, kedy môže zúročiť všetky svoje vedomosti a zručnosti, zážitky i skúsenosti. Dnes sa umeniu venuje takpovediac na plný úväzok. Má možnosť tvoriť nielen doma, ale aj cestovať po Slovensku i do zahraničia, hľadať inšpiráciu v rozmanitých krajinách a prostrediach, v interakcii s kolegami a priateľmi, s ktorými sa stretáva na maliarskych sympóziách, workshopoch, výstavách a iných podujatiach. Vyše desať rokov je členom spolku Umelecká beseda slovenská, v ktorej sa preň príznačným spôsobom angažuje nielen ako vystavujúci výtvarník, ale spolupracuje na organizácii výstav a sympózií.
Rabatinova výtvarná dráha sa začala pokusmi o zachytenie tatranskej krajiny a architektúry podtatranských dedín a spišských miest; tak napokon začínali takmer všetci umelci, ktorí vyrastali pod Tatrami. Krajinárske kompozície sprevádzajú jeho maľbu počas celých desaťročí až dodnes. Študentovi výtvarnej výchovy sa potom škála výtvarných žánrov rozšírila o portrét, zátišie i figurálne kompozície, pričom si vyskúšal rozličné výtvarné techniky kresbové, grafické i maliarske. Pod vplyvom učiteľov i umeleckých diel, ktoré vyhľadával v múzeách, výstavných sieňach i v odbornej literatúre, sa úsilie o vierohodný prepis videného posunulo k vedomej transformácii reálnych tvarov do vizuálne účinnej obrazovej kompozície. Súčasne začali krajinárske a prírodné prvky v jeho obrazoch nadobúdať nové významy, súvisiace s rozširujúcim sa intelektuálnym i emocionálnym obzorom mladého muža. Lineárna i farebná kompozícia jeho obrazov sa odpútala od veristickej reprodukcie, romanticky ladená krajina je neraz zraňovaná ostrou, farebne kontrastnou líniou či geometrickým tvarom, snáď pripomienkou tušeného ohrozenia. Idyla ostáva idylickou len v spomienkach, v stratenej minulosti, ktorú reprezentujú veduty a panorámy spišskej krajiny s výraznými architektonickými dominantami. Nevyhýba sa ani motívom Tatier, ktoré iní maliari považujú za príliš sprofanované, no Rabatin dokáže horský masív povýšiť na výraz vlastného vnútra či prírodných a spoločenských pohybov a síl. Takýmto spôsobom často využíva najmä motív kameňa. V obrazovom cykle Reč kameňov predstavujú bralá, skaly a balvany raz pozitívne hodnoty, ako vznešenosť, pevnosť a silu, výzvu k výstupu do výšky a k rozhľadu, inokedy sú metaforou pre bremeno, ťarchu osudu, úskalie alebo prekážku na ceste životom. Kameň ako fundamentálna súčasť horskej krajiny alebo kamenných múrov ľudských obydlí tak človeka raz povznáša, inokedy ohrozuje, alebo aj ochraňuje.
Výstavy minulého desaťročia už svojimi názvami ako Výtvarné momenty, Svetlo a tma, Časorez, Maliarska appassionata alebo Rezonancie naznačujú istý posun, ku ktorému v Rabatinovej tvorbe došlo. Krajinárskej tvorby sa nevzdáva, najmä na sympóziách a workshopoch sa pracuje predovšetkým v prírode. Stále častejšie však objavuje nové motívy a inšpirácie. Obraz sa zaobíde aj bez opisu prírodných tvarov, maliar vyjadrí esenciu svojich duševných pocitov a tajomstiev len razantným ťahom štetca, farebnou plochou, organickým či geometrickým tvarom. Vznikajú tak nefiguratívne kompozície, ktoré sú raz oslavou lásky, priateľstva, inokedy vyjadrením napätia, obáv a životnej úzkosti. Čoraz nástojčivejšie sa však z jeho malieb ozýva hudba. Započúva sa do jej melódie, harmónie i rytmu a tieto vnemy i emócie transponuje melódiou, harmóniou i rytmom farieb, ťahov a úderov štetca.
Zásadným elementom Rabatinovej maľby je farba. Netradične výrazná farebná škála je podľa jeho vlastných slov odkazom na vplyv jeho prvého učiteľa Jozefa Olexu, pre ktorého bola odvaha k plnokrvnej, žiarivej farebnosti príznačná. Tak ako v orfizme, filozofickom i umeleckom smere, farby sa usilujú vyvolať hudobné dojmy i blaženosť nadpozemského sveta. Kaskády farieb stekajú namiesto vodopádov z notoricky známych tatranských vrcholov, z oblohy padá farebný dážď, z Dračej dolinky stúpajú farebné plamene. Rozťatý gordický uzol krváca - riešenie problému je síce rázne, no bolestivé. A všetko umocňuje maliarsky rukopis. Práca štetcom je raz premyslená, kopírujúca kontúry a objemy zobrazenej reality, inokedy energická a vášnivá, zodpovedajúca momentálnej nálade a stavu mysle, s podporou priam reliéfneho vrstvenia maliarskej hmoty či už štetcom alebo pomocou monotýpie.
Ramzesova modlitba k bohu Amónovi, ktorú si Rudolf Rabatin vybral za svoje krédo, vzýva prvobytnú tvorivú silu a energiu. Nech táto tvorivá sila a tvorivé hľadanie sprevádza jeho ďalšie kroky životom i umením, ktorým prežiari aj každodenný život svojho okolia, nielen návštevníkov jubilejnej výstavy.