Vysoké Tatry
Celú Rabatinovu výtvarnú dráhu sprevádzajú najmä krajinárske kompozície. Krajiny, veduty a panorámy maľuje doma na Spiši i počas študijných ciest, najčastejšie ako účastník maliarskych plenérov na Slovensku i v zahraničí. Krajinárska téma Tatier, ku ktorej majú iní slovenskí výtvarníci zväčša rezervovaný vzťah, je jednou z jeho dominantných tém. Niektoré tatranské kompozície sú náladovou kontempláciou prírody, jej takmer impresionistickým záznamom so zachytením atmosféry a živlov, ktoré ju ovládajú. Opticky vernou reprodukciou videného sa však uspokojí iba zriedka. Horský motív zväčša povýši na výraz vlastného vnútra či prírodných a spoločenských pohybov a síl. S obľubou týmto spôsobom využíva najmä motív kameňa. V obrazovom cykle Reč kameňov predstavujú bralá, skaly a balvany raz pozitívne hodnoty, ako vznešenosť, pevnosť a silu, výzvu k výstupu do výšok a k rozhľadu, inokedy sú metaforou pre bremeno, ťarchu osudu, úskalie alebo prekážku na ceste životom. Kameň ako fundamentálna súčasť horskej krajiny alebo kamenných múrov ľudských obydlí tak človeka raz povznáša, inokedy ohrozuje, alebo aj ochraňuje. To všetko maliar vnímavému divákovi ponúka v kompozíciách s názvami Tatranské ráno, Tiesňava, Roklina, Prielom, Kameňopád, Pamäť kamennej steny, či Moje vnútorné kamene.
Jitka Haaková, katalóg k jubilejnej výstave Modlitba maliara, Galéria BWA Krosno, 2014
Maliarske partitúry
Tvorba Rudolfa Rabatina reflektuje jeho fascináciu prírodou, jej tajomstvami a štruktúrami, ktoré ho privádzajú do tvorivej meditácie a následnej intenzívnej tvorby: maľba sa stáva hľadaním vizuálneho dobrodružstva a to nielen v obsahovom, ale aj technickom zmysle.
Výber diel pre výstavu Maliarske partitúry je iba zlomkom z autorovej tvorby, a to s dôrazom na jednotný rukopis a preferenciu abstraktných obrazov, pre ktoré sú typické farebné monotypie a práca so štruktúrami: vznikajú tak reliéfne objekty, ktoré prekračujú hranice tradičného zobrazenia. Prevažujú inšpirácie prírodnými elementmi, kde každé dielo má svoj skrytý význam, stávajúc sa tak „partitúrou“, zápisom vnútorného hlasu, poéziou nad rámec všednosti.
V tvorivom výtvarnom vývoji autora sa prelínajú rôzne prístupy, témy i žánre s dôrazom na sebareflexiu a objavovanie cesty k obrazu: od klasickej realistickej krajiny (mnohokrát ovplyvnenej početnými plenérmi) cez figurálnu, hlavne portrétnu maľbu, až po abstraktné zobrazenie krajiny, kde prevažuje fascinácia mikro prírodou, s následným zobrazením prostredníctvom vhodne volenej techniky. V dielach ako Emocionálna krajina, či Tatranská perspektíva autor vrství na realistické siluety štítov i skál abstraktné ťahy farby, aj nenápadné monotypické odtlačky, pridáva zásahy špachtľou, či gumeným štetcom: v tvorivom procese doslova hnetie „prírodu“ rukami a pretvára ju na svoj obraz. Pri experimentovaní nestačí klasická technika, každé dielo obohacuje vlepovaním aj vylievaním rôznych farieb i štruktúr: pracuje s papierom, pretláča farebné vrstvy fóliami, valčekuje, prekrýva pomocou šablón – výnimočnosť každého diela je takto podčiarknutá osobitým autorským rukopisom.
Kameň ako rudimentárna pamäť Zeme, hory a symboly s nimi spojené sú nadčasovou a nosnou inšpiráciou v Rabatinovej tvorbe, ku ktorej sa pridáva interpretácia rôznych životných situácií: náhle podnety prichádzajú ako vzdialené hudobné tóny, formujú akúsi melodickú niť, z ktorej sa tkajú výtvarné partitúry o agresii človeka, paradoxoch aj protikladoch, o plynutí svetla a jeho prienikoch, o čiernych dierach väzniacich myšlienku, či o vzniku nového života. Autor tak odkrýva svoj svet, kde „náhoda ovplyvňuje obraz“ a maliarska výpoveď odkrýva nevidené, lebo „beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí iba skaly...“ (Andrej Sládkovič).
Lucia Benická, júl 2018