Vysoké Tatry
Celú Rabatinovu výtvarnú dráhu sprevádzajú najmä krajinárske kompozície. Krajiny, veduty a panorámy maľuje doma na Spiši i počas študijných ciest, najčastejšie ako účastník maliarskych plenérov na Slovensku i v zahraničí. Krajinárska téma Tatier, ku ktorej majú iní slovenskí výtvarníci zväčša rezervovaný vzťah, je jednou z jeho dominantných tém. Niektoré tatranské kompozície sú náladovou kontempláciou prírody, jej takmer impresionistickým záznamom so zachytením atmosféry a živlov, ktoré ju ovládajú. Opticky vernou reprodukciou videného sa však uspokojí iba zriedka. Horský motív zväčša povýši na výraz vlastného vnútra či prírodných a spoločenských pohybov a síl. S obľubou týmto spôsobom využíva najmä motív kameňa. V obrazovom cykle Reč kameňov predstavujú bralá, skaly a balvany raz pozitívne hodnoty, ako vznešenosť, pevnosť a silu, výzvu k výstupu do výšok a k rozhľadu, inokedy sú metaforou pre bremeno, ťarchu osudu, úskalie alebo prekážku na ceste životom. Kameň ako fundamentálna súčasť horskej krajiny alebo kamenných múrov ľudských obydlí tak človeka raz povznáša, inokedy ohrozuje, alebo aj ochraňuje. To všetko maliar vnímavému divákovi ponúka v kompozíciách s názvami Tatranské ráno, Tiesňava, Roklina, Prielom, Kameňopád, Pamäť kamennej steny, či Moje vnútorné kamene.
Jitka Haaková, katalóg k jubilejnej výstave Modlitba maliara, Galéria BWA Krosno, 2014
Maliarske partitúry
Dielo Rudolfa Rabatina reflektuje jeho fascináciu prírodou, jej tajomstvami a štruktúrami, ktoré ho privádzajú do tvorivej meditácie a následnej intenzívnej tvorby: maľba sa stáva hľadaním vizuálneho dobrodružstva a to nielen v obsahovom, ale aj technickom zmysle. Výber diel pre výstavu Maliarske partitúry je iba zlomkom z autorovej tvorby, a to s dôrazom na jednotný rukopis a preferenciu abstraktných obrazov, pre ktoré sú typické farebné monotypie a práca so štruktúrami: vznikajú tak reliéfne objekty, ktoré prekračujú hranice tradičného zobrazenia. Prevažujú inšpirácie prírodnými elementmi, kde každé dielo má svoj skrytý význam, stávajúc sa tak „partitúrou“, zápisom vnútorného hlasu, poéziou nad rámec všednosti.
Kameň ako rudimentárna pamäť Zeme, hory a symboly s nimi spojené, sú nadčasovou a nosnou inšpiráciou v Rabatinovej tvorbe, ku ktorej sa pridáva interpretácia rôznych životných situácií: náhle podnety prichádzajú ako vzdialené hudobné tóny, formujú akúsi melodickú niť, z ktorej sa tkajú výtvarné partitúry o agresii človeka, paradoxoch aj protikladoch, o plynutí svetla a jeho prienikoch, o čiernych dierach väzniacich myšlienku, či o vzniku nového života. Autor tak odkrýva svoj svet, kde „náhoda ovplyvňuje obraz“ a maliarska výpoveď odkrýva nevidené, lebo „beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí iba skaly...“ (Andrej Sládkovič).
Mgr. Lucia Benická, SI Varšava, júl 2018